Aj keď je mojim natívnym materiálom fotografia, moja doterajšia tvorba viac lavíruje na presahoch s inými médiami. Pre moje diela je príznačná ľahká irónia, pohrávanie sa s vnímaním a neistotou diváka, autoportrétom, či reinterpretáciou a privlastnením. Výstava predstavuje niekoľko rovín uvažovania nad svetlom, ktoré je našim dominantným zdrojom nielen pre viditeľný svet ale aj vnútorné uvedomenie. Som ako prieskumný dron po hrane viditeľného sveta, v ktorom sa konfrontuje skutočné a virtuálne osvietenie. Reinterpretácia a prisvojenie sú pravdepodobne krádežou ale aj nutným nástrojom výtvarníkovej stratégie, kde následky chcú a musia existovať. Zdroje sú skutočné, spomienky vytesnené a moja identita nepodstatná. Hladiny a úrovne pochopenia výstavy sú v hádankách, v zdrojovom materiáli a v banálnej hre na zneistenie divákovej skúsenosti.

Even though Marko Horban’s native material is photography, his work up to now balances on overlaps with other media. Marko’s works are characterized by light irony, dallying with the perception and uncertainty of the viewer, self-portrait, or reinterpretation and appropriation. The exhibition presents several planes of reflection on light that is our dominant source of not only the visible world, but also of inner awareness. Marko is like a reconnaissance dron flying over the edge of the visible world, in which the real and virtual enlightenment is confronted. Reinterpretation and appropriation are probably thievery but also a necessary tool of artist’s strategy with consequences, which want and need to exist. The sources are real; they are displaced memories and the identity of the author is irrelevant. Levels of understanding the exhibition lie in Marko’s riddles, in source material and in banal game, which aim is to insecure viewer’s experience.